Dlhočizná vykecávka #1

Takže ..  v prvom rade, zdravím vás s divokým mávaním ruky a hlasným pokrikom "AHOOOJ!". Ani neviem, prečo som sa tak dlho neozvala, sčasti preto, že som akosi nestíhala s časom a zistila som, že deň by mohol mať viac ako 24 hodín. No to je teraz nepodstatné.

Úplne najviac na svete som flákla blog a hlavne vás. Nuž, to som celá ja. Niekedy mám čo povedať a niekedy sa neozvem aj takmer mesiac.

Ani neviem čím by som začala, ale chcem tu spísať pár vecí čo sa udiali.

Prvý asi spomeniem fakt, že dlhšie uvažujem na zmenou blogu. Konkrétne že sa presuniem na blog.cz. Zase. Neviem čo si tým chcem dokázať. Zrejme znovu skúsiť nafúknuť moje ego. Každopádne, nechávam to vo hviezdach a momentálne som stále tu, aj keď nepíšem svoje srdcervúce články.

V škole je to akosi zvláštne pokrútené, kostrbaté. Ide to príliš rýchlo, za chvíľku tu bude pol rok, písanie monitoru, zasielanie prihlášok na stredné školy. Začínam sa zmierovať s tým, že pôjdem na gymnázium, hoci výslovne nechcem. Môj sen o tom, že pôjdem na hotelovú akadémiu s najlepšou kamoškou sa zrútil ako domček z karát a ja zrejme budem tie 4 roky do maturity tráviť sama v lavici (nemám chuť sa zoznamovať s ďalšími ľuďmi, takmer nikomu neverím) a nenávidieť celý svet. Do prdele, malo to dopadnúť inak. 

Písali sme komparo. Výsledky budú až 5. decembra, ale ja už teraz viem, že som to kvalitne pohnojila.

Začínam dostávať viac dvojok ako jednotiek. Mamičke to nevonia.

Som vlastníkom čierneho kabátu a kanád. Cítim sa tak nadšene keď to skombinujem dohromady.

Prvým februárom sa oficiálne začne môj život právoplatného občana, dostanem občiansky, na ktorom budem vyzerať ako retardovaný had v epileptickom záchvate a budem sa cítiť neskutočne dospelá, takže ľudia na mňa pomaly kladú nároky. Rodina, priatelia, dokonca aj A., tvárte sa prosím, že tomu nerozumiete. Chjo. 

Spomínala som, že 6 dní po mojich narodeninách, čiže 7.2. bude v Budapešti ? Nie? Tak ... 7.2., 6 DNÍ PO MOJICH NARODENINÁCH BUDE SLASH V BUDAPEŠTI !!!!! Asi tri hodiny cesty od môjho skromného príbytku. Strašne chcem ísť, spoločnosť mám už zajednanú, zrejme by sa mi podarilo získať aj nejaký ten autogram. Panebože, prosím, nech osvieti moju sto bodovú matku. Inak prežijem asi zvyšné roky môjho života v sebaľútostných slzách nad premrhanou životnou šancou. 

Teta Múza o mňa trvalo nezakopáva po tom, ako sa u mňa zabývala na pár dní a dovolila mi ďalej rozvíjať moju gýčovú poviedku o schizofrenickom Vladimirovi. Teraz však zvysoka na mňa kašle a ešte si tam aj pohojdáva svojou krivou nohou, za ktorú ju mám chuť stiahnuť späť. Takže čakám, kým sa jej uráči znovu prísť a poctiť ma aspoň kúskom nápadu. Frustrujúca činnosť.

Za 100 bodov bolo, ako ma zdrbával učiteľ kvôli počúvaniu Black Sabbath, lebo majú nahovno ideológiu, sú to satanisti a s odstupom času mi od ich agresívnej hudby prepne. S úsmevom som mu odvetila, že už sa stalo.

Chcela som čítať jednu knihu od Kinga, ale dej mi akosi utekal. Asi som na to príliš malá.

Nakreslila som svojho prvého skeletona, čo mi asi 5 ľudí ohodnotilo tak, že to vyzerá ako zúfalý fejs zdochnutej morskej panny Ariely z klasických Disneyoviek. Poteší. A pri tom sa tak snažila a skoro si vypísala moju krásnu tenkú čiernu fixku ktorú milujem.

Začínam kašlať na gitaru. Vlastne nie, to som robila aj doteraz.

Do stredy naši ctení učitelia štrajkujú a mne to doma lezie na nervy už teraz. V piatok sa však s W. a ďalšími XYZ deckami chystáme do Blavy na The Body Exhibiton či kieho (rozumej, výstava ľudského tela), ktorá je teraz tam. Držte palce nech sa nepogrciam nad nervovou či neviem akou sústavou a nech sa nezačnem smiať nad veľkosťou pohlavných oných mŕtvych Číňanov. Krásne to morbídnosti.

Fajn, zrejme už kecám na moje pomery priveľa a ako vidíte je to o ničom.

Ozvem sa, neviem kedy. Držte sa zatiaľ. Peace and love priatelia.